Vždy som chcel byt najlepším S futbalistom Petrom Katonom o jeho prvom aute, klubovom fonde, ale aj o tom prečo sa z neho nestal obranca, ale útočník Vizitka: Narodený: 12. 4. 1988 Znamenie: Baran Najobľúbenejšie jedlo: dedove pirohy Najobľúbenejší nápoj: kola Najobľúbenejší film: Gladiátor Najmilšia kniha: nestíham čítať Auto snov: BMW X5  Odchovanec prešovského futbalu Peter Katona zažiaril na zelenom trávniku vlani v jeseni, keď v zápase proti Košiciam vsietil hneď tri góly. Mladý útočník sa razom stal hviezdou, o ktorej sa hovorilo v superlatívoch. Na jar tohto roku sa potom podľa hodnotenia fanúšikov Tatrana stal hráčom, ktorý do mužstva doniesol najväčšie herné pozitívum. Nám o sebe prezradil ako si šetrí nohy, ako robil vodičák i to, kde sú na Slovensku najlepší futbaloví fanúšikovia. Máte vodičák? Iste. To už dnes nejako patrí k životu. Bolo ho veľmi náročné získať? Ja som sa veľmi učil aby som to zvládol na prvýkrát, takže som nemal veľký problém. Absolvovali ste aj nejaké predskúškové jazdy v rodinnom aute? Tesne pred skúškami som bol raz s bratom pred mestskou halou si to trochu vyskúšať. Aby nepadali kužele. Podľa auta snov súdim, že sa vám páčia veľké autá... Jednoducho, je to tak. Džípy sú krásne. Prečo? Na ceste sa človek cíti inak, keď je v džípe. Je to vznešenejšie a potom hlavne bezpečnejšie ako v klasickom osobáku. Tiež sa s ním dá dostať tam, kde sa bežným autom nedostanete. Džíp nemá problém ani v horách, ani na snehu. Poďme od auta snov k realite. Máte vôbec auto? Mám. Nedávno som si kúpil Škodu Octavia III. Prvú? Áno, je to moje prvé auto. Tento model som však viacmenej poznal aj predtým, lebo podobnú Octaviu má aj môj otec. Je toto prvé auto tiež akýmsi splnením sna? Aj tak by sa to dalo povedať. Túžil som si kúpiť vlastné, aby som sa nemusel stále pýtať otca, či mi požičia to svoje a tiež, aby som nemusel počúvať, že mám jazdiť pomaly a vracať ho vtedy, kedy ho potrebuje on. Prečo ste sa vlastne rozhodli pre Octaviu? Lebo v rodine sme škodovkári a predtým som jazdil, ako som spomínal, na otcovej Octavii. Rozhodlo tiež to, že to nie je až také drahé auto a aj fakt, že mám v PO CARe kamaráta, ktorý mi poradil a pomohol. Koľko áut ste vystriedali v rodine? Zasa nie až tak veľa. Predtým sme mali Felíciu a po nej si otec kúpil „oktávku“. Spomínate si na svoju prvú jazdu v aute? To už nie. Až takú dobrú pamäť nemám. Možno si to nepamätámpreto, že dnes už jazda autom nie je ničím výnimočným. Ako sa špičkový futbalista premiestňuje, keď nemá automobil? Tak ako ostatní ľudia - prevažne autobusom. Občas ma na tréning zobrali aj kamaráti autom. Predtým som cez deň nemal k autu až taký bezproblémový prístup, lebo otec bol zväčša v práci a tam auto potreboval. Kúpou auta sa to všetko zmenilo. Však? Iste. Už začínam zabúdať ako jazdia autobusy... (smiech) Ale nie je to až tak - snažím sa jazdiť aj nimi, občas sa prejdem peši. Ak hovoríme o zmenách spojených s kúpou auta, patria k nim aj náklady na údržbu či pohonné hmoty. Auto mi tiež pomáha šetriť nohy - musím sa o nich starať, aby boli zdravé. Správne, veď futbalistu živia predovšetkým nohy. Tými svojimi ste v jeseni Košičanom strelili tri góly - aký to bol pocit? To sa nedá opísať. Jednoducho úžasný. Vôbec som nečakal, že sa mi v lige tak skoro pošťastí dať svoj prvý hattrick. Pravdou je však i to, že raz som - ešte ako dorastenec - dal už aj štyri góly v jednom zápase. Fakt? Naozaj. To bol tiež taký bláznivý zápas. Stále na vážkach. Vyhrali sme ho napokon 4:3. To ste teda dali všetky góly svojho mužstva. No. Zadarilo sa. Za hattrick je v klube nejaká odmena? To skôr ten, čo ho dá, prispieva do spoločného fondu. Vtedy sa zo mňa spoluhráči smiali, že som mal dať štyri góly a neplatil by som nič. Prečo? Lebo existujú určité pravidlá prispievania do toho fondu a tam sa o štyroch góloch nehovorí nič. Asi preto, že sa to tak často nestáva. Kde končí taký klubový fond? Na konci sezóny, alebo pred jej začiatkom sa urobí nejaká spoločná akcia, a tam sa to všetko zužitkuje. Kedy teda prispejete do neho znovu za hattrick? Dúfam, že keď sa poriadne dostanem na ihrisko. Na začiatku tejto sezóny som viac sedel na lavičke ako hral. Boli ste zranený? Ťahá sa to od jari, lekári hovoria o niečom ako únavový syndróm. Musím sa z toho dostať a začať pravidelnejšie hrávať. Prezývajú vás Piper, ako ste prišli k tejto prezývke? Nejako sa to so mnou vlečie od malička. Keď sme hrávali za blokom futbal, jeden z kamarátov ma tak začal volať a nejako mi to prischlo. Ani neviem prečo. Viete však čo znamená v šariščine piper. Iste. Čierne korenie. Tak, ostré, dráždivé korenie. Možno ste hrávali futbal tak ostro. Možno. Fakt netuším ako sa tá prezývka ku mne dostala a myslím si, že to už nevie ani ten, kto ma tak prvýkrát nazval. Kto vás vôbec dotiahol k futbalu? Otec. On tiež niekedy hrával, no musel skončiť pre zdravotné problémy. Mňa tiež neobchádzajú, no dúfam, že nedopadnem tak ako on. Od začiatku ste hrávali za Tatran? Nie, ja som začínal v druhej triede základnej školy v prešovskom mestskom klube Esofia. Ten už myslím ani neexistuje. Zápasy sme hrávali tuším niekde na dedine. Do Tatranu som prešiel v piatom ročníku. Pamätám si, že sa mi tam veľmi nechcelo. V Esofii sa mi darilo, bol som tam spokojný a ako dieťa som nerozmýšľal o hre v Tatrane. Myslím si, že toto svoje, či zrejme skôr rozhodnutie rodičov, dnes už neľutujete. Určite nie. Bol to pre mňa krok vpred. I vďaka trénerom. Kto vás trénoval? Martin Kyseľa, Štefan Mihalik... bolo ich viac a každý mi niečo dal. Zlé skúsenosti som nemal ani s jedným z trénerov. V Tatrane hrávate s jedenástkou na drese. Má toto číslo prevás nejakú históriu? Ani nie. Jedenástka bola voľná, nuž som ju dostal. Bolo mi to viacmenej jedno, aj keď trochu som si prial desiatku. S tou som hrával ako dorastenec. Prečo? Pretože ju nosí aj David Beckham? Preto, že desiatku väčšinou nosia najlepší futbalisti v mužstvách a ja som chcel byť vždy najlepším. Máte nejaké „desiatkové“ vzory? Napríklad Maradona nosil desiatku. No ak hovoríme o vzoroch, tak mne sa páči celý klub - Manchester United a od nich hlavne taký Wayne Rooney. No nielen on, v Manchestri je viacero vynikajúcich futbalistov. Desiatky nosia predovšetkým útočníci. Chceli ste byť vždy v útoku? Ja som vždy chcel predovšetkým dávať góly, a tie sa z obrany príliš nedávajú. Ale rád dávam aj gólové prihrávky. Na jar ste boli fanúšikmi Tatrana označený ako hráč, ktorý do mužstva doniesol najväčšie herné pozitívum. Potešilo vás to? Iste, je to pre hráča príjemný pocit, že si ho fanúšikovia všímajú. Asi som ich niečím zaujal. Teším sa o to viac, že som vždy chcel hrať a dávať góly a tešiť sa z nich s divákmi. Ako mladý hráč som sa totiž na dospelých Tatrancov len pozeral ako na niečo nedosiahnuteľné. Chodil som, keď som mohol, na všetky zápasy, vnímal som atmosféru z hľadiska. Pamätám si aká bola úžasná, keď Tatran raz hral pohár UEFA. Teraz to zažívam na ihrisku. Aký je prešovský futbalový divák? Čo sa týka počtu, prešovský divák patrí k tým lepším na Slovensku. A ak nehovoríme o počte? ..tak je niekedy príliš náročný a keď sa nedarí, pokrikuje na hráčov. Len časť z fanúšikov sú takí, ktorí fandia po celý zápas. Kde sú najhorší diváci? Mne sa najhoršie hráva v Petržalke. Kvôli tomu, že tam je štadión zväčša takmer prázdny. Predpokladám, že pre hráčov je lepšie, keď v hľadisku sedí viac divákov... Samozrejme. Plné hľadisko človeka núti k lepšiemu výkonu. Preto sa mi dobre hrá v Trnave, ale aj v Žiline. I napriek tomu, že tamojší diváci povzbudzujú svojich. No celé to žije a je to dobré. Spomenuli ste pokriky. Vnímate to ako hráč na ploche? Nedá sa to nevnímať, hoci sa to snažím prepočuť. Je to nepríjemné a hlavne na psychike to nikomu nepridá. Ako sa radujete zo streleného gólu? Behám po ihrisku s rukami nad hlavou a ak sa dá, tak sa skĺznem na kolenách k divákom. Máte v klube nejaké predzápasové rituály? Nemyslím si. Pred zápasom si však zvykneme v kabíne zakričať „Jeden za všetkých, všetci za jedného“. Ako zvyknete relaxovať? Po tréningoch a zápasoch využívam možnosť masáží a rôznej inej regenerácie, no pomáha mi aj to, ak som s priateľkou a rodinou. Dobre padnú aj prechádzky či nejaké rodinné opekačky. Bývate v dome či v paneláku? V klasickej sekčovskej panelovej bytovke. Tam sa však príliš opekať nedá... Iste, ale dedo býva v dome, takže chodíme k nemu. Ste spokojný v paneláku? No, spokojný... Zatiaľ bývam s rodičmi, ale túžim po rodinnom dome. Je to iný priestor. Možno sa mi raz podarí mať svoj vlastný. Samozrejme, ak sa mi bude dariť na ihrisku. Meno Katona je minimálne v prešovských futbalových kruhoch už známe. Zastavujú vás ľudia s prosbou o autogramy? To zas až taký známy nie som. Určite nechodím po meste tak, aby som sa musel predierať davmi, ktoré pýtajú podpis. To skôr na klubových autogramiádach som ich zopár rozdal. Nemám to príliš rád, veď ja som ešte nič nedokázal. Zdroj: Motoristický prezentačný magazín - PO CAR, august 2009