KAROL PETROŠ
Na ligových trávnikoch rozdávalo radosť z hry už tisíce futbalistov pred ním. Iba máloktorý z nich sa však mohol pochváliť tým, že sa aspoň raz počas kariéry stal kráľom strelcov. Medzi kanonierov takéhoto formátu patril Karol Petroš (nar. 4. augusta 1931 vo Vratimove), ktorý si túto poctu vystrieľal v drese Tatrana Prešov v ročníku 1962/63 s 19 gólmi. V úspešnej sezóne mali mimoriadnu cenu nielen pre neho, ale vari ešte viac pre zelenobielych.
"Hrali sme zápas v Brne, z ktorého nám stačil bod na záchranu. Pritom ja som súperil o korunu kráľa strelcov s domácim útočníkom Karlom Lichtnéglom, takže pre mňa to bol dvojnásobne výnimočný duel. Jarko Kravárik však bránil tohto kanoniera tak skvele, že v I. polčase nedal gól, a po prestávke už dokonca ani nenastúpil. Keďže dovtedy ich nastrieľal osemnásť, v tej chvíli som už vedel, že pohár je môj. Pravda, ten by som bol hneď vymenil za záchranu. Našťastie, na stave 1:1 sa do konca nič nezmenilo, bod nám stačil na desiate miesto a zotrvanie v najvyššej súťaži," prezradil nám moravský rodák, obľúbený futbalista, ktorého priatelia oslovujú dodnes Kajsi. "Iróniou triumfu bolo, že ja som v Prešove veľa vpredu nehrával. V mužstve však nečakane zavládla strelecká kríza, došlo k výmene trénerov a Sabanoš mi dal šancu v útoku, takže som si oživil mladé roky. Ako 32-ročný som využil bohaté skúsenosti. Nakoniec, keď ma osud privial do Prešova, strieľal som góly jedna radosť, ale potom Jožko Karel urobil zo mňa žolíka. V Tatrane totiž bol takmer vždy problém s niektorým postom, tréner však vedel, že mám určité danosti a improvizačné schopnosti. Preto som sa raz ocitol na mieste obrancu, či stredopoliara, alebo tam, kde som nehral nikdy predtým. Mňa však podobné dobrodružstvá lákali, veď som dostával také úlohy, aké som neokúsil nikdy predtým. S výnimkou brány som hral ozaj všade," hovoril po rokoch akoby o včerajšej udalosti muž, ktorý počas 12 sezón v službách Tatrana odohral 247 ligových zápasov a nastrieľal v nich 67 gólov. K tejto úspešnej streleckej paráde pridal aj hattrick v ročníku, v ktorom sa stal kráľom strelcom. "Zaťažil som ním konto výborného brankára Slavie Praha Jonáka. Prvý gól som mu dal už v druhej minúte z priameho kopu do šibenice. Pridal som potom aj ďalšie tri, ale jeden z nich mi rozhodca neuznal. Údajne pre ofsajd. Týmto verdiktom mi však radosť nepokazil, lebo na takýto zápas sa nikdy nezabúda." O strelcoch sa zvyčajne hovorieva, že majú svoju parketu. Mal ju aj prešovský futbalista? "Priznám sa, že som počas hráčskej kariéry parkety neuznával. Zakončoval som z každej pozície, ale trochu slabšia bola moja ľavá noha, no aj tou som dal nejaké góly. Lákavé však boli pre mňa priame kopy, rád som sa k nim postavil, a dal z nich dosť gólov. A potom došlo tiež k tomu, že Laco Pavlovič nepremenil niekoľko jedenástok, takže i táto rola pripadla postupne mne. Ako žolíček som zvládol takmer všetko, až raz... Po remíze v pohárovom zápase s VSS Košice prišiel rad na jedenástky. V porovnaní s dnešnými bol rozdiel v tom, že každé mužstvo malo päť pokusov, ale ich realizátorom mohol byť iba jeden hráč. Za Košičanov Pintér dal Bobokovi tri, zatiaľ čo ja Švajlenovi iba dve, no a aj nad mojou hlavou sa objavil mráčik, že vraj už tiež neviem strieľať zo značky bieleho bodu. Išlo však ozaj len o výnimku, čo potom potvrdili moje pokusy v ďalších stretnutiach. Ak je totiž jedenástka presná, niet brankára, ktorý by ju chytil." V tých rokoch bola cesta z východu do reprezentácie zarúbaná. Petroša však hreje, že s Prešovom precestoval väčšiu časť Európy. Rád si spomína na zájazdy v Turecku, Švédsku, v bývalej NDR, Maďarsku, v bývalej NSR, Poľsku, Rumunsku, Rakúsku, Juhoslávii, Dánsku, Nórsku, Bulharsku, v ZSSR, ale i na jediný štart v drese ČSR B 8. júna 1955 v Luxembourgu, kde s áčkom Luxemburska remizovali naši 2:2, pričom v zostave nechýbal ani jeho klubový spoluhráč Semeši. Dostal sa aj do Kuvajtu, Sudanu a Libanonu, takže získal rozhľad a poznatky o živote aj v iných krajinách.
Kajsi prispel v lige k tretiemu aj druhému miestu Tatrana i k víťazstvám nad slávnymi pražskými "S", Duklou, či Slovanom. Pád Prešovčanov do II. ligy nezažil, lebo bol práve v NHKG Ostrava. Po návrate na východ obliekal ešte bardejovský dres a po skončení aktívnej činnosti pomáhal Tatranu ako tréner, odkiaľ neskôr odišiel do Starej Ľubovne, ktorá sa stala jeho definitívnym domovom. Ani tam však roky nežil so založenými rukami. Preto nikoho neprekvapuje, že veľký dobráčisko sa stal miláčikom fanúšikov. Vždy sa však priznáva, že z futbalového pohľadu sa Tatran stal natrvalo jeho srdcovou záležitosťou. Ozaj, vedia v tomto klube, že 4. augusta sa dožíva tento velikán jubilejných 75 rokov? K vinšu plného zdravia by si zaslúžil hold, aby strelci v našom regióne bojovali už v blízkej budúcnosti o trofeje kanonierov Petrošovho formátu, lebo aj tým by sa oživovala ich veľká minulosť.
Zdroj: Korzár