Hlási sa k Brücknerovi Pamätáte si, kedy naposledy ste prehrali na lavičke prešovského Tatrana v majstrovskom ligovom zápase? „Hneď v prvom súboji, dva týždne po mojom príchode do Prešova. V prvom kole jarnej časti uplynulej sezóny sme v zápase na ťažkom teréne prehrali v Michalovciach, dohrávali sme bez dvoch vylúčených hráčov.“ Zhodou okolností, zajtra bude hrať Prešov znova v Michalovciach, kde nevyhral sedemnásť rokov... „Dúfam, že naša séria bez prehry bude pokračovať. Chceme tento zápas zvládnuť.“ BEZ PREHRY 26 ZÁPASOV! Prešov ťahá skvelú sériu 26 duelov bez prehry. Evidujete toto číslo? „Áno. Ako hráč a ani ako tréner som dlhšiu sériu nezažil. Pred príchodom do Prešova som potiahol ako tréner Jihlavy s mužstvom jedenásťzápasovú šnúru bez prehry. Bolo by výborné, keby sme prešovskú sériu potiahli do konca jesene. Hráčom to však nezdôrazňujem, bolo by zbytočné tlačiť na nich takýmto spôsobom.“ Dobrá nálada a pohoda sa musí prejavovať na tréningoch, ale na druhej strane treba vedieť utlmiť tendenciu hráčov k sebauspokojeniu a zľahčovaniu si povinností. Čo urobí s mužstvom, ak je dlhodobo úspešné? „Každý týždeň hráčom prízvukujem, že pohodu a hernú istotu treba preniesť do zápasov. Zároveň ešte intenzívnejšie trénujeme, lebo ak sú hráči v pohode, lepšie zvládajú náročnejšie tréningy.“ Prešov je už jednou nohou v Corgoň lige, po prvej tretine súťaže má 11-bodový náskok. Ako reagujete na tieto názory? „Takéto predpovede sú v športe veľmi zradné. Do Corgoň ligy budeme patriť až vtedy, keď to nebude môcť spochybniť žiadna matematická teória. My tréneri spolu s funkcionármi musíme krotiť prehnanú eufóriu, aj keď sami máme dobrý vnútorný pocit. Uspokojenie nám však nehrozí. Verím, že ani pokles formy. Bude dôležité, aby sa nám vyhýbali zranenia.“ NA VÝCHODE PO TAKMER 19 ROKOCH Futbalovo ste vyrástli v rodných Košiciach. V roku 1988 ste prestúpili do Dukly Praha a vaše pracovné cesty so Slovenskom sa spojili až po takmer devätnástich rokoch. Čo rozhodlo, že ste vo februári 2007 prijali ponuku Prešova? „Trvalý záujem klubu o moje služby. Mal som veľmi dobrý pocit z rokovaní s majiteľmi Tatrana. Stotožnil som sa s ich ambíciami, motivovala ma obrovská tradícia futbalu v Prešove. Moje trénerské angažmány v Česku boli zväčša o záchranárskych prácach v neľahkých podmienkach, no vždy som mal ambíciu byť v mužstve, ktoré o niečo hrá.“ Už v decembri 2005 ste boli dva dni pred podpisom zmluvy s Prešovom, keď ste prijali ponuku Rapidu Viedeň, kde ste zažili krásne chvíle ako hráč. „Rok v Rapide po boku hlavného trénera Georga Zellhofera bol pre mňa veľkou školou. Sadli sme si ľudsky, aj teraz si aspoň raz do týždňa zavoláme. Pri Zellhoferovi som viedol tréningový proces, no videl som, aký diametrálne odlišný tlak je na hlavného trénera a aký na jeho asistenta. Zistil som, že po piatich rokoch v pozícii hlavného trénera je proti mojej povahe robiť asistenta. Po Zellhoferovom odchode do Austrie prišiel do Rapidu Peter Pacult, o ktorom je známe, že asistentom nenecháva takmer žiaden priestor na sebarealizáciu. Moja cesta do Prešova bola otvorená...“ Vieme, že prešovská ponuka nebola jedinou zo Slovenska. Ešte skôr vás kontaktovali iné kluby. Ktoré? „Dostal som ponuku z Púchova, keď tam skončil tréner Komňacký a v roku 2002 ma volali do 1. FC Košice bratia Vargovci. Bránil som sa však návratu na východ Slovenska, odkiaľ som odišiel v roku 1988. Nebolo v tom nič osobné, ale zázemie mám v Olomouci, kde žije moja rodina.“ UŽ AKO HRÁČ MAL TRÉNERSKÝ DIPLOM Je pravda, že už ako hráč ste sa chystali na trénerskú kariéru? „Áno, v roku som 1994 ukončil štúdium trénerstva na Karlovej univerzite v Prahe. V škole v Bratislave som neskôr prešvihol termín doktorandských skúšok, lebo v tom čase som hrával futbal v Izraeli. Teraz však píšem dizertačnú prácu s názvom Rozvoj kondičných schopností vrcholových futbalistov, na budúci rok ma čakajú v Prešove doktorandské skúšky.“ Tvrdíte, že vaše trénerské smerovanie najviac ovplyvnil Karel Brückner. Čím vám imponuje? „S Karlom Brücknerom som veľmi často v styku. Ako asistent trénera v Rapide Viedeň som bol jeho spojkou pri sledovaní hráčov českej reprezentácie, pôsobiacich v Rakúsku. Rovnako ako Brückner bazírujem na štandardných situáciách, vymýšľam nové signály. Niektoré už odkukali aj súperi Prešova v druhej najvyššej slovenskej súťaži. Súhlasím s Brücknerom, že improvizácia na ihrisku je povolená, ale určité prvky v hre mužstva sa dajú nacvičiť a sú nalinajkované. Mužstvo musí vedieť, ako má hrať v defenzíve, ako má vyzerať pressing, rozohrávka postupného útoku, rýchly protiútok. Mám trochu iné formy tréningov, aké sa na Slovensku používajú. Ovplyvnilo ma deväťročné pôsobenie v zahraničí. Napríklad pri rozvoji kondície hráčov kladiem dôraz na silové a stabilizačné cvičenia, ktoré posilňujú aj tie najmenšie svaly.“ V Prešove zostali po pôsobení trénera Petra Poláka rozbité medziľudské vzťahy medzi hráčmi. Za vašu silnú stránku považujete prácu so zverencami v psychologickej oblasti, schopnosť správne namiešať „chémiu“ tímu. „Medziľudské vzťahy sú alfou a omegou nielen v športe, ale všeobecne v živote. Rád čítam knihy o psychológii. Mentálny potenciál hráča je pre mňa veľmi dôležitý, beriem do tímu iba futbalistov, ktorých poznám. Vari aj preto sa v Prešove chytila česká ekipa. Netrénoval som predtým iba Buchtu a Houšťa, ktorého som však už chcel dvakrát do môjho mužstva. Čep je so mnou na tretej štácii, Kobylík, Kaplan, Krohmer a Josl na druhej.“ HRÁČOV PREKVAPUJE MOTIVAČNÝMI STIMULMI Hráči prešovského mužstva si pochvaľujú, že ich neraz milo prekvapíte nečakaným motivačným nápadom, ktorý oživí tréningový proces. „Dvakrát do týždňa máme herné tréningy, keď na skrátenom a zúženom ihrisku hrajú proti sebe zápas ,starí-mladí' alebo ,Česi-Slováci'. Porazení napríklad čistili kopačky hráčom úspešnejšieho tímu. Alebo víťazi si mohli mobilmi odfotiť vyzlečených hráčov zdolaného tímu priamo na ihrisku, pričom hráči si mohli zahaliť najintímnejšie miesta futbalovou loptou... Pri týchto nápadoch sa väčšinou inšpirujem hráčskou érou v Rapide Viedeň, keď sme získali majstrovský titul a zažili veľkú eufóriu. Prešovské mužstvo som pozval počas predchádzajúcej reprezentačnej prestávky na posedenie do Nového Smokovca. Súťažne sme hrali tenis, bowling, stolný tenis. Jedli sme skvelý srnčí guláš, víťazi v jednotlivých športoch dostali šampanské. Aj tieto zábavky však majú postupnosť a najmä rozumnú mieru.“ Zmluvu v Prešove máte do konca sezóny 2007/2008. Netajíte sa nadštandardnými vzťahmi s majiteľmi klubu i športovým riaditeľom Erikom Bogdanovským. Zostanete v klube aj po postupe medzi slovenskú elitu? Bude Prešov prvým klubom Romana Pivarníka v najvyššej súťaži? „Dúfam, že áno. Nepopieram, že vzťahy s majiteľmi a vedením klubu mám nadštandardné. Cítim voľnosť pri práci, spolupráca s realizačným tímom i športovým riaditeľom Bogdanovským je ukážková. Viem si predstaviť dlhodobo pracovať v Prešove a posúvať výkonnostné hranice mužstva. Veľkým plusom pre mňa bolo, keď prišiel za mnou kapitán tímu Šafranko, aby mi v mene hráčskeho kolektívu povedal, nech neodchádzam do Olomouca, ktorého funkcionári v máji tohto roka rokovali s predstaviteľmi Prešova o mojom uvoľnení...“ KTO JE ROMAN PIVARNÍK NARODENÝ: 17. februára 1967 v Košiciach. HRÁČSKA KARIÉRA: ZŤS Košice, VTJ Tábor, ČH Bratislava, Dukla Banská Bystrica, Dukla Praha, Sigma Olomouc, Rapid Viedeň, SV Gerasdorf, Bnei Yehuda Tel Aviv, FC Jena. TRÉNERSKÁ KARIÉRA: HFK Olomouc, Dukla Jihlava, Al Qadisiyah (asistent), SK Slavia Kroměríž, Rapid Viedeň (asistent), 1. FC Tatran Prešov (od februára 2007). NAJVÄČŠIE HRÁČSKE ÚSPECHY: S Rapidom Viedeň majster Rakúska v sezóne 1995/1996, finalista PVP v roku 1996 a víťaz Rakúskeho pohára v roku 1995. Hral v hlavnej súťaži Ligy majstrov 1996/97. S Duklou Praha víťaz Československého pohára v roku 1990. RODINA: manželka Jarmila (37), syn Lukas (7). VANIAKOVI „DOHODIL“ MANŽELKU Roman Pivarník je švagrom s brankárom Slavie Praha Martinom Vaniakom. „Martina môžem kedykoľvek podpichnúť, že som mu dohodil manželku...“ zasmeje sa Pivarník ešte pred priblížením zaujímavého príbehu. „Som z Košíc, odtiaľ pochádza aj moja manželka Jarka. Chodili sme spolu už keď som hrával za ZŤS Košice. Spolu sme odišli do Prahy, ja za futbalom, ona študovať. Občas k nám chodievala na návštevu Jarkina staršia sestra Jana.“ Už počas pôsobenia v Olomouci sa Pivarník ťažko zranil na tréningu, odviezli ho do nemocnice, zašívali mu nohu 25 stehmi. „Odtiaľ ma zobral domov spoluhráč Martin Vaniak. Vtedy bola u nás v Olomouci na návšteve aj Janka. Martin ostal chvíľku na návšteve, padli si do oka a dali sa s Jankou dokopy. Nakoniec mali svadbu skôr ako ja s Jarkou. Oni spolu chodili necelé dva roky, my sme sa s Jarkou zosobášili po jedenástich rokoch.“ MIMOFUTBALOVÉ AKTIVITY - LYŽOVANIE, GOLF, TENIS Okrem futbalu obľubuje Roman Pivarník ešte tri iné športové aktivity. „Mám veľmi rád hory a zjazdové lyžovanie, urobil som si kurz inštruktora lyžovania. Už ako hráč som sa snažil stráviť dovolenkový december v horách, s výnimkou Vianoc. Platí to doteraz, pravidelne chodievam s rodinou na lyžovačku do Rakúska a Talianska.“ Pred dvoma rokmi ho chytil golf. „Vo Findiciach pri Prešove si zájdem na odpalisko, kde trénujem dlhé údery. V záhrade rodinného domu v Olomouci mám ihrisko, kde trénujem krátke údery. Golfu sa venujú manželka Jarka i sedemročný syn Lukas. Štyri kilometre od Olomouca je osemnásťjamkové ihrisko, radi tam zájdeme.“ V Prešove si aspoň raz do týždňa zahrá tenis s členmi realizačného tímu. „Mojím partnerom je asistent Štefan Tarkovič, v Prešove chodievame aj na turnaje starších pánov vo štvorhre, zatiaľ bez výraznejších úspechov. Neraz vyzveme na súboj ďalšieho asistenta Jozefa Daňka, ktorý je v páre so športovým riaditeľom klubu Erikom Bogdanovským.“ Zdroj: Denník Šport, 06.10.2007