Bol to dobrý cár, lebo rozdával korenie Mal som tú česť navštíviť jeho veličenstvo v čase, keď už kopačky zavesil na klinec. Pod kamennú baňu, kde obýva pekný rodinný domček, ma pozval spolu s trénerom Danom Alexandrum na návštevu po dorasteneckom zápase Tatran UTA Arad, ktorý bol v rámci turnaja o Pohár duklianskych hrdinov. Pochopiteľne, u cára prešovského futbalu nemohla byť reč o inom ako o jeho kariére. Rumunský hosť sa až na mieste činu dozvedel, že je v dome, ktorého zmenšená kópia by mala putovať do futbalového múzea. Spočiatku nevedel prečo, ale zrazu bol nesmierne šťastný, že sedí zoči-voči najlepšiemu slovenskému kanonierovi všetkých čias Ladislavovi Pavlovičovi. Nie, nie je to omyl, lebo v roku 1967, útočník Jozef Adamec mal k žezlu kráľa ešte veľmi ďaleko. Bombardéra Ladislava Pavloviča (nar. 8. apríla 1926 v Prešove) ospevovali a oslavovali futbaloví fanúšikovia za vernosť metropole Šariša a nevšednú gólovú parádu. Staršia generácia si na jeho umenie aj v súčasnosti neraz zaspomína, hlavne vo chvíľach, keď hráči nedokážu okoreniť zápas najžiadanejším korením, lebo Lacovi akoby sa na každom kroku sypalo z vrecka. S úctou o ňom hovoril aj tajomník RH Cheb a neskôr Hradca Králové Zdeněk Beneš: "Bol to strelec, ktorý vedel využiť každú chybičku súpera. Jeho umu sa obávali obrancovia a ešte viac brankári." Ozaj, ako sa stať vychýreným strelcom? Druhý najlepší kanonier našich dejín to vidí takto: "Treba mať talent, ľúbiť futbal a potom už záleží na príprave a samotnej ctižiadosti na ihrisku. Ja som napríklad po každom tréningu minimálne 20 minút nacvičoval streľbu. Ovládal som niektoré kopy tak perfektne, že hoci brankári tušili, kam lopta poletí, zostali bezradní. Mal som výhodu, že som bol rýchly, bojovný, takže neraz pri preslávenom prešovskom obrannom betóne som sa ocitol sám na polovici súpera a dával góly z únikov. Vedel som čítať hru, preto lopty, ktoré vypadávali brankárom z rúk, mi otvárali dvere ku gólom. S bratom Rudom sme hrávali pomaly naspamäť a šokovali súperov priamymi kopmi z nacvičených signálov. Napríklad v časoch veľkej Dukly sme vyhrávali v Prahe nad vojakmi 2:0, ale Tauchen vyrovnal a rozhodca už naťahoval čas... Mne sa však podarilo okabátiť Pluskala, unikol som Čadekovi, ktorý ma zrazil na trávnik pred šestnástkou. Súper staval múr, no a s bratom sme rýchlo spustili: Kolakoci, korukodi, kotekoraz, kodakoj. Kým vojaci počúvali a vyzvedali sa, akou rečou vlastne hovoríme, brat loptu rozohral, ja som strelil gól a kričal: To sme vám avizovali, že dáme gól. Dali sme ho, nuž, dovidenia! Pýtate sa, čo tie čudné pokriky vlastne znamenali? Bez častice "ko" v jednotlivých slovách išlo o jednoduché slovíčka:"Laci, Rudi, teraz, daj...," a ja som veru nemeškal a dal gól!" Boli dokonca zápasy, v ktorých rýchly a dôrazný bojovník Laco predstavoval sám celý útok zelenobielych. Všetci hráči Tatrana mali obranné úlohy a iba on sa pohyboval vpredu, aby zbieral blúdiace lopty a znepríjemňoval život obrancom i brankárom súperov. Vyznal sa v tom dokonale. Loptu ovládal výborne i v plnom behu, mal rýchlosť šprintéra, nechýbal mu ani dôraz a potrebný cit pri vyhľadávaní gólových šancí. Neúnavne nabiehal do voľného priestoru, len čo milované čudo dostal, jeho púť smerovala priamo k bráne súpera, kde sa vedel presadiť. A nie hocijako... Hráč, ktorý dá v lige 164 gólov a počas kariéry ich súperom nastrieľa vyše 1300, nie je pán strelec, ale zlatý kanonier. Cár mnohými zo staršej generácie nazývaný aj "Ruski" sa ním stal azda preto, že sa do gólov zaľúbil. Mal radosť z každého jedného. Oslávil ho tradičným kotrmelcom. Niektoré rád oprašuje pri debatách aj v súčasnosti... "Raz sa reprezentácia vracala zo zájazdu z Brazílie, lietadlo meškalo a Prešov hral doma ťažký zápas s Ostravou. Body sme nemali na rozdávanie, takže tajomník Pišta Mesiarik ma čakal v Prahe na Ruzynskom letisku. V tom čase pristávali lietadlá aj v Prešove, a to bolo naše šťastie. Lenže prídem na štadión a Tatran prehráva 1:4. Hovorím si, tu sa už zázraky konať nebudú. Nastúpil som na druhý polčas, za štvrťhodinu som dal tri góly, a na ten ošiaľ v hľadisku nikdy nezabudnem. Pritom pred zápasom noviny písali, že ak neprídem, nič sa nestane, pretože jedna lastovička ešte leto nerobí. Čo by však bolo, keby nepriletela?" Ozaj, kadiaľ viedla jeho cesta k sláve? Bol hravé dieťa, a tak len čo zo školy pribehol domov, hodil tašku do kúta, a hybaj s bratom Rudom na ihrisko. Bývali na Bardejovskej ulici blízko štadióna, otec mal neďaleko krčmu, takže dvoch šarvancov z dvanástich ratolestí mal pod palcom. Lopta oboch priťahovala, preto neprekvapilo, že sa pomerne rýchlo dostali do A mužstva. Na ten deň sa Laco pamätá tak, akoby to bolo včera, či predvčerom... "V našom mužstve hrali niekoľkí Maďari, ktorí pred nedeľňajším zápasom v Levoči zmizli. Bol som talentovaný dorastenec, a tak ma tréner Wintner, ktorý ma už dlhšie pozorne sledoval, povolal medzi dospelých. Nastúpil som vedľa brata Ruda, vyhrali sme 6:1, dal som tri góly, a od tých čias mi na roky prischol prešovský dres..." Strelecky sa mu darilo, v zápasoch o postup do I. ligy dal 51 gólov! A s úspešnou paľbou neprestal ani v najvyššej súťaži, vypracoval sa na štvrtého najlepšieho strelca v čs. histórii a druhého najúspešnejšieho na Slovensku. Jeho gólostroj definitívne zastavila až rozlúčka s dresom Tatrana. O Pavlovičovej láske k futbalu sa popísalo veľa. Za všetko hovorí vari najlepšie skutočnosť, že skončil s aktívnou činnosťou až v štyridsiatke, a za celý čas nebol nikdy zlým mužom. Hoci prvý raz reprezentoval už 14. septembra 1952 v zápase s Poľskom, do A mužstva sa vrátil až ako zrelý tridsiatnik. S dresom s levíčaťom na prsiach sa rozlúčil 9. júla 1960 v Marseille. Strelil Francúzom druhý gól a víťazstvom 2:0 (0:0) získalo Československo 3. miesto v Pohári národov, ktorý bol prvým neoficiálnym európskym šampionátom. Tréner Rudolf Vytlačil poslal na trávnik štadióna Velodrome hráčov v tejto zostave: Schrojf Šafránek, Popluhár, L. Novák Buberník, Masopust Pavlovič, Vojta, Molnár, Bubník (ináč strelec vedúceho gólu), Dolinský. O reprezentácii hovoril vždy rád. O nej nám prezradil napríklad aj takéto zaujímavosti: "Obliekol som dresy všetkých výberov. Za A mužstvo som nastúpil 14-krát, Vytlačil mi dal dokonca šancu ako 34-ročnému. Rád si na neho spomínam. Vždy mi hovoril, hraj si iba to, čo hrávaš v Prešove, a bude to dobré! V Bratislave som podal proti Írom v kvalifikácii Pohára európskych národov najlepší výkon v reprezentácii. Dal i prvý z dvoch gólov v štátnom drese, zvýšil som na 3:0 a fanúšikovia ma odniesli z Tehelného poľa na pleciach až do hotela Carlton. Jedným z nich bol dokonca Jano Zlocha, neskorší reprezentant." Laco sa nikdy netajil tým, že k dlhej hráčskej kariére mu pomohla aj dobrá životospráva. "Ešte sme bývali u mojich rodičov, ale už v sobotu popoludní bolo u nás veľmi ticho. Dokonca aj deti chodili po dvore pomaly po špičkách, aby som si odpočinul a pripravil sa na zápas čo najlepšie. Jedol som veľa kuraciny, vôbec ľahkú stravu, manželka sa o mňa veľmi starala, všetko som mohol podriadiť futbalu." Pravý krídelný útočník zohral na prvoligovej scéne 347 zápasov. Bol dvakrát kráľom strelcov. Prvý raz v ročníku 1960/61 sa so 17 gólmi delil o túto poctu s útočníkom pražskej Dukly Kučerom, druhýkrát v sezóne 1963/64 triumfoval sám, keď prekonal brankárov 21-krát. Pred oboma týmito poctami mal dôvod k radosti už na jar v roku 1960. Prečo? Dal v lige stý gól, navyše brankárovi Slovana Schrojfovi, ktorého o dva roky neskôr na MS v Chile vyhlásili za najlepšieho gólmana šampionátu. Pred zápasom však o oslave stovky ani nesníval. V malej publikácii Klubu ligových kanonierov "Od Bicana k Masnému" čítame: "Slávny stý gól strelil uznávanému Schrojfovi 10. apríla 1960 po galakoncerte, počas ktorého zabezpečil hattrickom dôležité víťazstvo Prešova nad Slovanom Bratislava 3:1. Posledný z vtedajších ukážkových gólov dal prešovskému útočníkovi právo nosiť odznak Klubu ligových kanonierov číslo 4." To však nie sú jediné primáty muža, ktorý bol mimoriadne verný prešovskému futbalu. V jeho farbách dal 150 ligových gólov (14 strelil v ČH Bratislava), teda zo spoluhráčov jednoznačne najviac. Deväťkát bol najlepším strelcom klubu, ba nik neodohral ani 309 (ďalších 38 v ČH) majstrovských zápasov. O Lacovi hovorili naši najlepší z najlepších vždy v superlatívoch. Dokonca neprekonateľný kanonier čs. histórie Josef Bican na jednom stretnutí členov Klubu ligových kanonierov si spomína na Laca takto: "Hral som v roku 1950 za Vítkovice a Pavlovičovci, no z nich najmä Laco, spustili na nás taký uragán, že sme prehrali 0:6! A ja som sa vlastne dotkol lopty iba vtedy, keď sme ju rozohrávali po inkasovanom góle." Prešov bol za čias svojho futbalového cára horúcou pôdou pre všetkých súperov. Dokonca sa tradovalo, že hostia vo vlaku už v Kysaku prehrávali 0:3. Lenže aj táto pieseň mala svoj koniec. Spája sa s dňom Lacovej rozlúčky v roku 1965. "Cítil som, že každý by chcel vidieť posledný Pavlovičov zápas. V hľadisku bolo 23 tisíc divákov, asi 5000 sa ani nedostalo na štadión. Moje vybrané mužstvo vyhralo nad Honvédom Budapešť 3:0, dal som dva góly, so slzami v očiach som prežíval radosť, lebo som videl, že ma ľudia majú radi. Nakoniec mi pripravili ako prvému futbalistovi u nás veľkú oficiálnu rozlúčku." Toľko ľudí v Prešove nebolo na futbale nikdy predtým, ani potom. Hoci bol veľkým lokalpatriotom, ctil si vždy to mužstvo, za ktoré hral. "Počas vojenčiny vyhrala bratislavská ČH v Prešove mojimi gólmi. Aj mi švagor vylepil za to facku, ale ja som futbal oklamať nemohol, lebo ho mám rád. Dal mi veľa, hral som v 33 krajinách, takže som videl kusisko sveta. Neprišlo to zadarmo. Pýtalo to svoju obetu. Pritom za ligové víťazstvo sme dostávali smiešnych 200 korún a po zdanení tejto sumy na ruku iba 180, za remízu len 90, ale i tak to boli krásne časy, lebo sme hrali vo výbornej atmosfére a pred plným hľadiskom." Za dlhé futbalové roky nebol ani raz vylúčený. Vo futbale sa nedal nikdy kúpiť, lebo to vždy považoval za judášske groše. Aj preto ho zdobí Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka, ktorú povýšil nad všetky góly, čo mu priniesli veľkú slávu. Čo poviete, nie je to krásne a pozoruhodné vyznanie kanoniera, ktorý v sobotu 8. apríla oslávil 80. narodeniny ako jedna z jagavých hviezd 20. storočia? Keby sme tak mali možnosť vidieť všetky jeho ligové góly, bola by to nezabudnuteľná paráda, lebo to, čo dokázal, by bol krásny filmový dokument i pre budúce generácie. Aj tie by iste obdivovali jeho strelecké umenie, radosť z futbalu, ktorý miloval natoľko, že mu zostal verným služobníkom a nezradil by ho za nič na svete ani v jeseni života. Veď ako by aj mohol, keď ide o starú lásku. A tá ani v Lacovom prípade nehrdzavie. Nuž, veľa zdravia, pekné zážitky na štadiónoch a hlavne veľa gólov, ktoré boli vždy ozdobou cára a priniesli mu povýšenie do vyššieho rangu, želajú ctiteľovi takýchto hodnôt ako Prešovčania, tak i všetci ostatní, čo zbožňujú futbal. Zlatý odznak Lacovi Zasadnutie Rady Slovenského futbalového zväzu v Senci malo slávnostnejší charakter. Na návrh VsFZ prevzal bývalý čs. futbalový reprezentant a útočník Tatrana Prešov Ladislav Pavlovič deň pred svojimi osemdesiatinami najvyššie futbalové ocenenie Zlatý odznak SFZ. Zdroj: Korzár