Pražský rodák Milan Timoš je ukážkovým príkladom fanúšikovskej vernosti. Týždeň čo týždeň meria cestu na zápasy Prešova až z matičky stovežatej. Šesťdesiatročný podnikateľ nehľadí na únavnú cestu, ani nepočíta hektolitre spálenej nafty.

„Moja matka pochádzala z Fintíc neďaleko Prešova. Ako malý som chodil na prázdniny do Kanaša a na zápasoch Tatrana som priam žral bratov Pavlovičovcov, Bombu či Kozmana,“ vysvetľuje, kedy a prečo v ňom prepukla vášnivá fanúšikovská láska k Tatranu. „V Prešove som si našiel manželku Janku, takže na Slovensko chodíme každý týždeň spolu.“ Teda nielen na domáce duely Tatrana, ale i na stretnutia, ktoré hrá mužstvo vonku. „Maximálne vynechám tri zápasy za rok, to vtedy, keď ma nepustia povinnosti vo firme, ako boli napríklad výstavy v Amsterdame či Brne. Niekto by si mohol myslieť, že som bohatý podnikateľ a chcem sa predvádzať na bavorákoch či bentleyoch, ale ja som na Prešov chodil aj vlakom. Napríklad aj vtedy, keď Laco Pavlovič v roku 1966 ako 40-ročný mal rozlúčkový zápas s Honvédom Budapešť.“

Nemá zrátané, koľko kilometrov absolvoval za milovaným Tatranom. Preto ponúkne aspoň vzorku: „Na bavoráku, ktorý mi slúžil dva roky, som najazdil 280-tisíc kilometrov.“

NA SÚPEROVI NEZÁLEŽÍ

Ani po rokoch sa prešovského futbalu neprejedol. „V mužstve som vždy mal množstvo kamarátov. Na súperovi či súťaži potom nezáleží. Keď sa Tatran stretol s Veľkými Levármi, Dubovou či Kremničkou, vždy som bol hrdý na to, keď Prešov hral dobrý futbal. Je mi jedno, kto je majiteľom klubu, ale nechcem sa hanbiť za to, že za predným sklom auta mám stále zavesený odznak a vlajku Prešova. Som presvedčený, že po Slovane je to najpopulárnejší slovenský klub.“

TRIKRÁT „NEVERNÝ“

Zaujímavé je, že v Česku Milan Timoš nedrukuje nikomu. Bez mučenia priznáva, že Tatranu bol „neverný“ trikrát. „Keď Jaroslav Červeňan chytával v Dunajskej Strede, pravidelne som chodil na Žitný ostrov. Keď Bubenko trénoval Bardejov a v roku 1994 postúpil do najvyššej súťaže, tak ma asi na dva roky zlanáril na zápasy tohto klubu.“ Tretí prípad „nevernosti“ má zahraničný podtón. „Zopárkrát som bol na futbale na švajčiarsko-talianskych hraniciach, kde v mužstve FC Chiasso pôsobí bývalý hráč Prešova Almir Gegič. Rýchly, technický, bojovný futbalista. A príma chlapík. Prvýkrát som ho videl v roku 2002 v drese Košíc v tom pamätnom existenčnom zápase, keď Prešov prehral 1:2 a vypadol,“ hovorí o jednom zo svojich obľúbených súčasných hráčov a spriada plány do najbližšej budúcnosti. „Chystáme sa za Martinom Jakubkom, ktorý nás už dva roky pozýva do Moskvy. Tam už autom nepôjdeme...“

CHODIACA PREŠOVSKÁ ENCYKLOPÉDIA

Za polstoročie videl fúru zápasov. Aj po rokoch dokáže vytiahnuť neskutočné detaily, je chodiacou prešovskou encyklopédiou. „Je to tým, že som tie zápasy naozaj zažil a videl na vlastné oči. Jednoducho, Tatran mám v srdci. Som hrdý, že sa so všetkými hráčmi, ktorí nastúpili čo len na polčas, poznám osobne.“

ZOZNAM NAJLEPŠÍCH V ZELENO-BIELOM

Keď má vybrať najlepších hráčov v prešovskej histórii, zalomí rukami. „Aby som na niekoho nezabudol... Samozrejme, vysoko sú hráči, ktorí sa podieľali na zisku dvoch strieborných miest vo federálnej lige – v rokoch 1965 a 1973. Obdivoval som Červeňana, Bubenka, Komanického, Igora Nováka, Gombára. Klobúk dolu pred Lacom a Rudom Pavlovičovcami, mne osobne sa veľmi páčil brankár Holeš. Na ňom vždy vyhrávam peniaze, lebo sa vsadím, kto bol na OH v Mexiku v 1968. Krameriusa vie každý, ale Holeša zatiaľ uhádol len kustód Slavie Petrák...“

21 ROKOV REPREZENTOVAL V POZEMNOM HOKEJI

Zo súčasných hráčov Tatrana si najviac obľúbil brankára Buchtu. Nie preto, že je Čech, dôvod väzí inde: „Brankári, to je moje. Dobrý brankár musí mať šťastie a musí byť miláčikom publika. Najmä však musí cítiť dôveru mužstva, trénera a tribún. Keď má formu a dôveru, tak brána môže byť veľká ako stodola, gól nedostane. No len čo si už pri nástupe na ihrisko diváci hovoria, čo zase vyvedie ten blázon, brankár môže dostať gól aj do škatule od topánok.“ Timoš svojho času chytal dorasteneckú ligu v Mladej Boleslavi. Ale potom presedlal na pozemný hokej. V roku 1969 debutoval v reprezentácii a v jej bráne stál dlhých 21 rokov, desať rokov bol kapitánom! Päť rokov legionárčil v Nemecku, rok trénoval v Belgicku. Na MS veteránov v Utrechte v roku 1998 ho vyhlásili za najlepšieho gólmana šampionátu! „Tomuto športu som sa síce venoval na špičkovej úrovni, ale samozrejme, nedajú sa v ňom zarobiť také peniaze ako vo futbale. Videl som však kus sveta – Európu som precestoval krížom-krážom, boli sme v Austrálii, Japonsku, v Juhoafrickej republike.“

Milan Timoš môže porovnávať, ktorý šport je pre brankára nebezpečnejší. „Niekto by po úraze Petra Čecha mohol povedať, že futbal, ale nie je to pravda. V pozemnom hokeji má brankár oveľa viac zákrokov a korkové loptičky lietajú rýchlosťou aj 150 km za hodinu. Tá keď trafí..."

AKO HO CISÁR FRANZ ŤAHAL Z AUTA

Milan Timoš je veselý chlapík a život užíva plnými dúškami. Možno aj preto, že už nemusel byť medzi nami. „V januári 1992 som mal veľmi ťažkú haváriu. Stalo sa to na diaľnici medzi Berlínom a Mníchovom, nabúral som v 190-kilometrovej rýchlosti. Dvanásť kostí zlomených, roztrhnuté pľúca, roztrieštená kľúčna kosť. Helikoptérou ma museli dopraviť to nemocnice, chýbalo vraj päť minút a vykrvácal by som. Vylízal som sa z toho a už v júni som opäť stál v bráne. Bola to reťazová nehoda, pikantné je, že v aute, ktoré to napálilo do mňa, sedel Franz Beckenbauer. On bol prvý, ktorý ma ťahal z auta von.“ Cisár Franz mal už v tom čase na konte titul majstra sveta ako hráč i tréner, čo pred ním dokázal len Brazílčan Zagallo, a po ňom už nikto. Mimochodom, Beckenbauerovým asistentom na zlatých MS 1990 bol Holger Osieck, v súčasnosti člen technickej skupiny UEFA. „Jeho syn hrával pozemný hokej a ja som ho trénoval v Essene.“ Veď sa hovorí, že svet je malý.

Slovenčina mu ide veľmi dobre, ale sám preferuje šarištinu, presnejšie povedané, ako sám hovorí – starošarištinu. „Dnes si mladší ľudia myslia, že ‚hutoria‘ správne po šarišsky, ale viaceré špeciálne výrazy nepoznajú. Osem rokov som nestretol nikoho, kto by ma v nich tromfol a to som už dal do stávky aj ťažké tisíce či kľúče od Chryslera,“ smeje sa „Je to však šialený koníček,“ priznáva už vážnejšie.